KONFERENCIA

(anotácie príspevkov poskytli ich autori)

Eschatologická tradícia Indoeurópanov
Michal Cigán

V úvode prednášky budú poslucháči stručne uvedení do problematiky eschatologických predstáv všeobecne (základné vymedzenie pojmu, typológia a i. ) a okrajovo i konceptu „Indoeurópstva“. Prezentácia následne mapuje výskyt a celkový charakter eschatologickej tematiky v archaickom folklóre vybraných indoeurópskych skupín. Kombinuje ukážky autentických textov (v slovenskom preklade) s ich ďalšou analýzou, zameranou najmä na vzájomné porovnanie uvažovaných tradícií. Cieľom je poukázať na spoločné momenty v pozadí eschatologických predstáv jednotlivých indoeurópskych skupín.


Dobre organizovaný netvor
Ondrej Herec

Nijaký stroj nefunguje tak presne a lacno ako aparát, zložený z ľudí (Max Weber).
Právna osoba je organizácia osôb alebo majetku, ktorá sa vytvára na určitý účel a ktorej objektívne právo priznáva vlastnú právnu subjektivitu. Osobou v právnom zmysle je fyzická alebo právna osoba, prípadne aj predmet spôsobilý mať práva a povinnosti (Wikipédia).

Chaos je nevyhnutný, aby Boh z neho mohol stvoriť svet a netvory sú direktívy chaosu, programujúce poriadok. Zjavenie apoštola Jána je víziou Neba na Zemi po porážke netvora: „A drak sa postavil pred ženu... aby zhltol jej dieťa,“ ale „dieťa bolo uchvátené k Bohu a k jeho trónu“ (Ján 12:4, 5). Nový politický systém zvíťazí nad starou organizáciou: „veľký drak bol zvrhnutý a s ním boli zvrhnutí jeho anjeli“ (Ján 12:9).
Vlastnosti, ktoré robia človeka človekom (reč, schopnosť tvoriť symbolické systémy, vyrábať nástroje atď.), majú spoločného menovateľa: schopnosť organizovať sa. Ľudia ovládajú prostredie spoločnými silami vďaka organizácii (ako skupine aj ako procesu). Organizácia sa stane netvorom, keď zmení prostriedky na ciele a ľudí na súčiastky mechanizmu, ktorý neslúži človeku, ale sám sebe.
Organizácie ovládajú hospodárstvo, politiku, vedu, prácu, rodinný aj susedský život, duševný aj fyzický priestor. Fyzicky sa skladajú z ľudí a z predmetov, ale existujú len virtuálne, ako súhrn formulácií, podliehajúci ustanoveniam zákona. Jednotlivci budujú organizácie, ktoré ich ovládajú a ničia a zakladajú nové organizácie s nádejou, že ovládnu organizáciu, a nie ona ich. Uãia organizácie lepšie slúžiť človeku a v priebehu dejín sa im to darí, ale nevedia zmeniť podstatu netvora, ktorý ovláda svoje prvky – ľudí. Nemôžu, lebo organizácia je základnou formou netvora v človeku. Príčinou skazy nie sú neľudské vlastnosti organizácie, ale zhoda jej vlastností s vlastnosťami človeka.
Máme nástroje na „výchovu“ organizácií: legislatívu, súdne procesy, bojkot, protesty verejnosti. Najdôležitejšia je však vízia lepšia, než riadené vnímanie sveta, než výroba konsenzu a veda o poslušnosti, lepší príbeh o živote, než ponúka organizácia. Potrebujeme veľký príbeh, rámec všetkých príbehov života, aby sme sa nestratili v chaose. Organizácia je príbeh, ktorý si navzájom rozprávame, aby sme prežili. Organizácia rozpráva ľuďom príbehy, aby sa naučili lepšie fungovať a ona prežila.


Ôsmy deň stvorenia alebo prvý deň apokalypsy?
Ľubica Lacinová

Molekulárna biológia a z jej poznatkov vyvinuté genetické technológie nám dávajú úplne nové možnosti zásahov do života. Využijeme ich na nami vymyslené pokračovanie diela Stvoriteľa, žijeme dnes ôsmy deň stvorenia? Alebo sa nám náhodne či náročky vymknú spod kontroly a začíname nimi prvý deň apokalypsy? Oba pohľady sú medzi nami prítomné už pár desiatok rokov. Medzi vedcami, medzi umelcami, medzi občianskymi aktivistami a politikmi. Ktorý z oboch pohľadov lepšie vystihuje realitu? Pre oba pohľady nájdeme presvedčivé argumenty. Vedci, najmä tí, ktorí pracujú priamo v odbore, sú prevažne optimistickí: liečenie ťažkých ochorení, baktérie ako továrne, vylepšené poľnohospodárske plodiny, chovné zvieratá, ľudia. Niektorí vedci založili Union of concerned scientists a varujú pred vedľajšími účinkami na ekosystém, na človeka, na spoločnosť. Umelci vedia stvárňovať katastrofické scenáre s použitím všetkých predstaviteľných aj menej predstaviteľných médiía robia to zaujímavejšie než tí, ktorí veria v stvoriteľský potenciál človeka. Parketou občianskych aktivistov sú apokalyptické scenáre, politici sú otvorení skôr argumentom lobystov z priemyselných kruhov. A pravda? Tá v tejto kauze neexistuje. Závisí od uhla pohľadu.


Odraz apokalyptických udalostí a vízií v stredovekom výtvarnom umení
Tomáš Surý

Apokalypsu a apokalypsy si spájame s niečím kataklizmatickým, deštrukčným, pohromou, po ktorej už nič nie je tak, ako predtým. Nevieme, čo príde, ale viera vyžaduje uveriť nielen tomu, čo sa stalo, ale aj tomu, čo sa stane. Apokalyptické vízie a očakávanie druhého príchodu Krista mali v európskom stredoveku rôzne podoby, spájali sa s rôznymi udalosťami, ako boli miléniá, živelné pohromy, či pandémie. Obrazy Posledného súdu, Psychostázy, dobové medicínske spisy a kroniky popisujúce vymieranie celých dedín počas čiernej smrti poskytujú množstvo materiálu mimoriadnej umeleckej, duchovnej a dokumentačnej hodnoty. „Nič nie je tak isté ako smrť a nič také neisté ako jej hodina.“


Súmrak bohov – Wagnerova alegória nového počiatku
Tomáš Surý

Siegfried, plod incestu a „nadčlovek“ zomiera, Brünnhilde, žena, ktorá ha milovala, podpáli hranicu s jeho telom a dobrovoľne do nej vojde. Walhalla-sídlo bohov horí, bohovia sa svojimi činmi znemožnili a zanikajú. Rýn sa vylieva, aby všetko očistil. Príbeh sa končí. Hudba však hovorí ďalej... Filozofická koncepcia Wagnerovho cyklu hudobných drám Prsteň Nibelunga vychádza v značnej miere z názorov L. Feuerbacha a A. Schopenhauera o nevyhnutnosti „pretavenia starého do nového“. Okolo polovice 19. storočia bola európska hudba v zvláštnej situácii a pozícii. Z Wagnerových teoretických spisov, z parametrov hudobnej reči, kompozičnej techniky, diapazónu zhudobňovaných tém a spôsobu ich uchopenia cítime, že skladateľov duchovný život osciloval na pomedzí „starého“ a „nového“, na prechode od „súmraku bohov“ k „hudbe budúcnosti“.


Postapokalyptické nálady v umení po sklamanom 20. storočí
Zuzana Duchová, Mária Rišková

V stredovekom či novšom kresťanskom výtvarnom umení sú časté námety posledného súdu a smrti, zobrazené realisticky, fantasticky alebo expresívne. Pliagy či šelmy však už dávno slúžia aj ako metafora spoločenských problémov a môžu mať najrôznejšie formy.
Je po apokalypse Osvienčimu možné písať básne? – pýta sa Theodor Adorno. Alebo nás čaká ešte niečo horšie? V dvadsiatom storočí nastal „koniec dejín umenia“ podľa Hansa Beltinga, ktorý publikuje rovnomennú knihu v roku 1983. Avantgardy prvej polovice dvadsiateho storočia jedni odsudzujú ako dekadentné spolupáchateľky v kauze krízy západnej civilizácie. Iní vyzdvihujú ich citlivosť na charakter doby, v ktorej sa rozvíjajú. Rozmach výrazových prostriedkov, médií a foriem, ktoré má v súčasnosti k dispozícii umenie a jeho prelínanie s každodennou realitou často zneisťuje divákov, ktorí si kladú otázku: Je to ešte umenie?
My si kladieme otázku – pokračujú diela, pracovne zastrešené termínom „postapokalyptická estetika“, ešte v tendenciách sklamaného 20. storočia alebo tvoria základ nového estetického prežívania?
V prezentácii predstavíme niekoľko téz a námetov pre ďalší výskum, ale aj diela, ktoré tvoria výstavu na festivale Apokalyptikon.